obhajoba diplomního projektu - Patrik Uchaľ

Zavěšujeme první z projektů letního semestru 2012. Diplomní projekt Patrika Uchaľa. Stejně jako ostatní studenti se zabýval Libní - oblastí Elsnicova náměstí. Zavěšených obrázků bude tentokrát méně, všechny jsou ve videu. Zároveň je v druhé polovině nafilmovaná Patrikova obhajoba před komisí. V tomto příspěvku si můžete přečíst nejen Patrikův autorský text, ale i posudek vedoucího projektu a především oponenturu od Moniky Mitášové. Doporučuji komplet.

Chyby systému?

Patrik Uchaľ -2012

Riešené miesto sa nachádza v Libni. Pre Libeň je charakteristická deravá zástavba.  

Je diera v zástavbe chyba, ktorú treba automaticky vyplniť? Preluky tvoria v Libni plnohodnotnú časť mestského priestoru so svojím osobitým charakterom. To je aj základný princíp návrhu. Zmutovaný mestský blok, do ktorého je otlačená dnešná realita, a tým v jeho medzipriestoroch vznikajú charakteristické prostredia.

Regulačný plán, v podobe v akej bol nakreslený, nebol nikdy dokončený. Vznikla tak prirodzene séria odchýliek. V prvom rade sa regulácia nedokázala vysporiadať s návaznosťou na iný typ zástavby, industrialné pozostatky, solitéry. Náväznosť sa teda deje natvrdo, medzerou, vďaka čomu však vznikajú prekvapivé priehľady. Systém je občas narušený prírodnými prvkami, skupinami stromov, ktoré majú štítové steny ako kulisy. Najzaujímavejšie sú prípady, kde zbytkové medzipriestory začali byť využívané človekom. V miestach s vyššou frekvenciou ľudí vznikol v štítových stenách parter. Ľudia si do štítových stien prerážajú otvory. Dierami v zástavbe vedie mnoho skratiek. Niektoré bloky ani nemohli byť dokončené, pretože po vybudovaní prvých domov začali obyvatelia využívať vnútroblok ako ihrisko, a dnes tu je park v otvorenom bloku. Odvšadiaľ na nás pôsobí kontrast medzi tvrdo naplánovným systémom zástavby a nenaplánovateľnou realitou skutočného života. Vzhľadom na množstvo takýchto javov, sa táto odchýlka od štandardu už nedá chápať ako chyba, ale fenomén, na ktorom sa dá ďalej stavať. Dom a preluka sú rovnocenní partneri, jeden celok. Preluky už nie sú len zbytkový priestor s ktorým nikto nepočítal, ale plnohodnotná, keď nie najdôležitejšia, súčasť verejného priestoru.

Ako sa s takýmto prostredím vysporiadať? Na tento fenomén nadväzujem, prevzal som ho, ale nie úplne doslova a postavil som na tomto princípe návrh. Predstavil som si, že sa autori regulačného plánu, pomýlili a namiesto nám. Dr Holého by navrhli blok. Dom, ktorý by naväzoval na štítovú stenu školy, pokračoval by cez Rokytku, zastaval by námestie dr. Holého a znovu by sa napojil na štítovú stenu pokračujúcej zástavby. Tým by v širších súvislostiach ukončil megablok. Tento fiktívny regulačný počin by však následne mutoval. Otlačila by sa do neho každodenná realita. Nepravidelnosti miesta si vynútia originálne riešenia, ktoré podporujú identitu miesta. Súvislý blok by bol prerušený v mieste Rokytky, prešla by ním existujúca cyklotrasa, vytvorili by sa v ňom skratky, priehľady, námestie by dotvoril, vymedzil zo zvyšných dvoch strán, prispôsobil by sa aj fragmentom existujúcej zástavby. Tým by sa formálne rozdelil na súbor solitérov, ktoré sú však stmelené silnými medzipriestormi a tým vytvárajú celok. Solitéry sú si podobné, ale dokážu sa tváriť na rôzne strany rôzne. Každý medzipriestor má svoj vlastný charakter, ktorý je posílený výrazom domov, ich výškou, hmotovou rôznorodosťou, mierou prederavenia fasády. Orientácia bloku sa v jeho priebehu mení, celok nemá svoj jednoznačný predok a zadok, ulicu a vnútroblok. Prispôsobuje sa okoliu. Dispozičné usporiadanie je jednoduché. Je použitý úplne rovnaký princíp ako pri tvorbe celku – štandard dopĺňaný atypom, v miestach, kde sa štandard nedal použiť, ktorý podporuje identitu miesta vrámci bloku. Väčšia časť súboru je vyskladaná rotáciou a zrkadlením  základnej stavebnej jednotky 10x18 metrov, ktorá je navrhnutá tak, že sa k nej môže z dvoch strán dostavovať čokoľvek. Obsahuje dva najbežnejšie byty a schodiskové jadro. K bunke sú ďalej pristavané nepravidelné prístavky, v ktorých sú atypické byty. Sú zámerne orientované tak, aby sa nimi dal ovplyvňovať charakter medzipriestorov. Vzniká nejednoznačný urbanistický celok, ktorý zámerne zneisťuje okoloidúceho. Zneistenie je totiž esencia Libne. 

POSUDEK VEDOUCÍHO DIPLOMU

michal kuzemenský -2012

V jaké žijeme době? Uběhlo jedenáct let od Vesmírné odysey Stanleyho Kubricka a stále nechodíme v bílých kombinézách. Snad jen několik módních kaváren se nám snaží vsugerovat zářnou budoucnost. O chlup blíže naší realitě je postmoderně promíchaný  a navlhlý Blade Runner … ale replikantem doufejme nejsem a pokud ano, zjistím to v ten nejméně vhodný okamžik. Z kontejneru do kontejneru si posílají esemesky bezdomovci, ne kosmonauti. Objevujeme tedy nové světy. Postperiferní centra, která ještě neexistují. Objevujeme Libeň. Čím je, jak se k ní chovat, co je adekvátní ? To řešil celý náš atelier, diplomanty nevyjímaje. Jednoduché ideje selhávají a primárně komplikované úvahy se ukazují životaschopnými, či alespoň za životaschopné je považuji. Doplňujeme skládačku města. Jak ?

Jednu odpověď předkládá Patrik Uchaľ ve svém diplomním projektu. Pravděpodobně není potřeba psát, že diplomu předcházela podrobná analýza, tedy sběr dat a vyhodnocení.  V  Patrikově případě i sběr a vyhodnocení pocitů. Vezmu-li zákoutí města, udělám-li z rukou rámeček, uvidím obraz. Svůj pocit umím nazvat- kupříkladu malebnost. Jsem-li odborník, musím v této metodě pokračovat dál. Musím umět tentýž obraz rozebrat, jako orchestr na jednotlivé nástroje a racionálně popsat co tuto malebnost vytváří, tedy co hraje který nástroj a jakou má roli. Žádná esoterika a kouzlení. Řízený proces. Později umím s jednotlivými nástroji skládat takové skladby, které mi v nedostavěném městě chybí, ale nástroje jsou místní.

Totéž mohu říci jiným způsobem. Vezmu-li Libeň, nesnažím se jí napravovat, očišťovat, ale ani kýčovitě romantizovat. Pochopím její vrstvy, vezmu je vážně a doplním tu další, tu svoji, dnešní. Poslední, ptám se ? Určitě ne, řekl bych.  Najisto se to dozvím , pouze jsem-li replikant. Zavolejte mi za sto let.

Všimněte si na mapě jednoho zajímavého místa. Koryta Rokytky. Z jedné strany, té historické, se k vodnímu toku historická zástavba chová jaksepatří – jako k servisnímu médiu. Pere v něm prádlo, nebo vylévá kýble, voda pohání mlýn, který stál na ohybu. Čela domů stála směrem do hlavní třídy. Na tom by nebylo nic zajímavého, kdyby na druhé straně nestály bloky  pozdní moderny, které se k vodě v historické době stavěly samozřejmě čelem a tvořily nábřeží … zvláštnost a světe div se: procházka podél koryta mezi zády a čely působí nadmíru příjemně a adekvátně. Adekvátně je klíčové slovo. Procházíme čistou směsí. Nechybí nám nic. Zkusme si odpovědět. Stojíme na místě historickém nebo moderním ? A zde je těžiště Patrikovy práce. Chápat tato rozporná místa Libně, uchopit je a činit je srozumitelnými, aniž bychom si toho museli nezbytně všimnout. Naše procházka může pokračovat.

Tam kde v zátočině stával mlýn, Patrik založil svůj (zatím říkejme) superblok, který protáhl celým nepoužívaným a zpustlým Náměstím Doktora Holého a ukončil ho na jeho konci. Patrikův superblok nazývám inverzní blok, protože jeho cílem a úkolem není tvořit blok, ale vytvářet sled míst, kde se cítím adekvátně, místa podvědomě znám, cítím, že jsem v Libni a podobně jako při procházce podél Rokytky nejsem dezorientovaný, ale spokojený. Povede-li se architektonický zásah, není středem naší pozornosti, ale součástí našeho života.

Dalším krokem Patrikovy práce bylo navázat stejně logickým krokem, který nakonec našel. Vytvořil základní stavební kámen – tedy nedokončený dům, který několikrát opakuje, zrcadlí a k tomuto základu přidává ze dvou možných stran atypické části. Ty slouží k tomu, aby se výsledná struktura obracela na potřebná místa způsobem, který Patrik určil. V neposlední řadě ukončuje Elsnicovo náměstí městskou uliční frontou a zároveň upozorňuje na tok Rokytky jejím sevřením mezi dva domy této fronty …

Za takhle čistě soudobou úvahu mi nezbývá, než diplomantovi pogratulovat a trochu závidět.  Samozřejmě můžu kritizovat. Základní kámen mohl být vybroušenější. Domy mohly být na moje gusto jemnější a méně čitelné výrazem. Nemyslím, že to je důležité. V této chvíli je projekt produktem, který může sloužit k pečlivé regulaci části Libně, stejně tak jako základ k jednomu velkému developerskému záměru nebo několika menším investicím.  V základu neumím projekt zpochybnit. Diplomant ví proč navrhl, co navrhl a v detailech bych kritizoval jak navrhl.

Výsledek, který jste viděli, považuji za příklad citlivého městského mikrourbanismu a diplomantovi navrhuji známku A.

Recenzia diplomového projektu

Monika Mitášová 2012

Diplomant: Patrik Ucháľ
Názov diplomového projektu: Libeň – dom a dve námestia
Vedúci diplomového projektu: Ing. arch. Michal Kuzemenský
Ústav urbanizmu FA ČVUT
2012

Postmoderna – prvá kritika modernistických utópií – odoznela, ale aj v českej a slovenskej dennej tlači sa z času na čas objavuje stará známa, možno o to militantnejšia kritika moderny a moderných urbanistických utópií. Le Corbusier je znova z krajne konzervatívnych pozícií nazývaný „totalitným filozofom“ (hoci práve on dával na výber: moderná architektúra alebo (boľševická) revolúcia. Ak moderná architektúra ponúkne aj nové spôsoby života, podľa neho nebude treba takúto revolúciu... A bol za to mohutne aj českými a slovenskými ľavicovými modernistami kritizovaný, útočil naňho nielen Teige sám. Dnes naňho útočia iní z celkom opačných dôvodov. Možno nečítajú jeho spisy a pripisujú mu aj to, čo navrhli a realizovali jeho omnoho politicky radikálnejší ale architektonicky zjavne menej zdatní nasledovníci). Dlhodobý spor o modernú architektúru a urbanizmus teda prudko horí aj ticho tlie medzi priaznivcami tradičných „európskych miest“ (akoby sme v Európe mali iba jednu metropolitnú tradíciu) a priaznivcami „ničiacej moderny“ (akoby toto ničenie bolo tiež iba jedno a všetko čo moderna vytvorila bolo iba negatívne). Tento spor medzi obyvateľmi súčasných európskych miest (menej už medzi urbanistami navzájom) je podnetne kritický k chybám našej nedávnej histórie, ale podivuhodne nekritický k ich nuansám, vlastným vnútorným polemikám aj diferenciáciám moderny.

Treba povedať, že takto zjednodušujú obvykle niektorí príslušníci staršej generácie, ktorí napokon sú za toto dedičstvo spoluzodpovední (brániac sa nerozlišujú) a niektorí príslušníci mladšej generácie, ktorí sú korunnými princami totalitnej povahy predchadzajúcich debát (útočiac tiež nerozlišujú: v tom sa, paradoxne, oba tábory zhodujú). Doplomant hľadá našťastie aj iné, jemnejšie rozlíšenia tam, kde má debata obvykle tendencie skĺznuť iba k „buď/alebo“. Pracuje v Libni s celým našim dedičstvom moderného plánovania: teda s regulačným plánom na makroúrovni aj s jeho zmenami na mikroúrovniach (jednotlivých prostredí, ktoré vznikajú spolupôsobením „silného plánu“ a „slabosti existujúcich hybridných prostredí“, ktorá ale v skutočnosti podľa diplomanta môže byť – a aj je – taká silná, že onen „silný plán“ mení, objavuje v ňom chyby a spôsobuje jeho ďalšie zmeny a odchýlky...). Je to podobne ako s pánom a rabom u Herakleita a Hegla: pán je nielen pánom toho, kto sa mu podrobil svojim strachom zo smrti, ale je mu aj sám podrobený vlastnou závislosťou na jeho tvorivej, teda slobodnej práci a naopak.  Teda aj silný plán je slabý zoči-voči aktuálne žitej tvorivej skutočnosti, ktorá vynaliezavo mení to, čo bolo naplánované, a práve táto skutočnosť je oproti plánu silná okrem tvorivosti aj v tom, že s ním dokáže slobodne spolupôsobiť nech by bol akokoľvek direktívny a mýliaci sa, keď chcel stavať obytný blok naprieč riečkou (ktorej koryto sa iste v modernom urbanizme malo kanalizovať) a pokračovať krížom cez námestie (ktoré ako verejný priestor malo v moderne (i dnes?) ustúpiť toľko žiadaným bytom).

Nejde teda o to, že diplomant teraz stavia skutočnosť nad plán alebo plán podriaďuje skutočnosti: ide naopak o to, že vizualizuje a architektonizuje ich vzájomné tvorivé a teda v tomo zmysle slobodné spolupôsobenie – ich aktuálny aj možný kreatívny vzťah. V tom je podľa mňa vôbec najpodnetnejšia časť tohto projektu: pretože je najriskantnejšia (je výsledkom zmiešania silných a slabých tvorivých síl miesta: je to slabo-silné miesto kreativity plánu aj tvorivosti žitej skutočnosti). V iných rukách by možno dopadlo takéto spojenie tristne, rigídny plán by sa možno úplne rozpadol a žitá skutočnosť by nezískala žiadneho tvorivého architektonického partnera na svoju vlastnú nepredvídateľnú tvorbu. Sme toho napokon svedkami každodenne. (Architektúra sa má teraz stavať najmä kontextuálna, temer neviditeľná a preferovanou ekológiou je často tá iba mechanicky prenesená do architektúry z prírody, nie ekológia tvorivých kultúr a umení, nie ekológia vlastná kreativite architektúry. Aby si v skrytosti krajiny a zelene architektúra temer nerozoznateľná od okolitého prostredia sama bez nás „odpykala svoje osvietenské a moderné chyby a viny“. Ale ako tak môže urobiť bez toho, aby spolutvorila naše súčasné mesto a preverila chyby aj odchylky plánov aj žitých prostredí, ktoré neustále sama navodzuje a ktoré vznikajú spontánne v nej aj okolo nej?)

Diplomant podľa mňa aj vďaka pochopeniu miesta, vlastnej fotodokumentácii a jej výstižnej analýze zvládol rozčlenenie lineárnej obytnej hmoty plánovaného bloku (a uzavrel tak figúru na makroúrovni) obytnými hmotami aj tým, čo nazýva ich „silné medzipriesory“. Takýto silný medzipriestor nie je len odtlačok okolia, je to aj aktívna figúra verejného priestoru – výslednica dráh pohybov ľudí aj strojov, výslednica priehľadov, škár, orientácie a skosení obytných blokov, diferenciácie a naklonení hmôt, ktorými sa autonómna forma stáva špecifickou. Nie je teda prázdno ako prázdno: existujúce slepé štítové steny a preluky tohot miesta boli deaktivizované prázdnoty, ale navrhované nové priehľady, priechody, cyklodráhy a ďalej kultivované existujúce sústromia náletovej zelene sú aktivizované medziľahlé prázdna—intervaly verejných prostredí. Ako sa takými stanú? K typizovaným obytným jednotkám diplomant navrhnuje koncové a okrajové atypické elementy: typické končí atypickým, okraj má inú povahu aj úlohu ako vnútorné časti a zóny navrhovaného obytného bloku. Jeho univerzálne a lokálne špecifické časti pritom (pre mňa paradoxne) viaže spoločný, veľmi silný výraz jednotného priestorového rámu (členený terasami, pochôdznymi strechami, parterom): racionalistický raster je takto znova overovaný i v mnohých mestách súčasnej Európy a ukazuje, že moderna predsa len nemusí byť totalitná, ak s ňou nenarábame totalizujúco ani totalitne (ak ju neopakujeme). Teda ak je nielen silná, ale silná práve vo svojej reflektovanej slabosti: je slabou silou otvorenou ďalším zmenám a odchýlkam.

Návrh, analýza aj grafické spracovanie spĺňajú všetky kritériá kladené na diplomové práce  a za celkové riešenie navrhujem hodnotenie A (výborne). Pri tomto dôvtipnom, veľmi kvalitnom pretože otvorenom prístupe k danému problému mám iba dve námietky na okraj (obe sú pritom vecou názoru a diskusie, neuberajú projektu na hodnote, skôr sú provokáciou autora do budúcnosti):  a) diplomant neveľmi rozlišuje medzi pojmami chyba a odchýlka (o chybe možno hovoriť iba tam, kde poznáme správny výsledok na základe jeho jednoznačného overenia, nie tam, kde je možné vyvinúť niekoľko paralelných, pluralitných spôsobov užívania, navyše ak sa môžu objavovať stále ďalšie o ktorých dnes nevieme – to je vlastnosť výtvarného umenia aj architektúry na rozdiel napríklad od prírodných vied.), b) zdá sa mi otázne, že autor pri svojom preverovaní moderného urbanizmu uvažuje o zneistení ako o „esencii Libne“. Takéto nepreverované esencialistické myslenie si predstavuje, že Libeň aj so všetkými svojimi zneisteniami má ako celok jednu spoločnú vlastnosť a tou je práve ono nájdené a študované zneistenie. Nepripustí si, že Libeň svojím spôsobom existencie (užívania) môže zneisťovať aj samotnú našu vieru v (istotu o) zneistenosti ako jednej univerzálnej esencii miesta. V tom je tento projekt dušou skutočne (univerzalizujúco a esencialisticky) moderný možno zásadnejšie, než si autor sám uvedomuje... To nie je chyba, to je iba poukaz na to, čo ešte autorovi ostáva (ak chce) preveriť, nie zrušiť či zahodiť... Veď vytvoril projekt veľmi podnetnej, hodnotnej a zvládnutej revízie moderny. V zásade najlepší diplomový projekt zo šiestich, o ktorých som tento rok na troch architektonických školách v Prahe aj v Bratislave mala možnosť uvažovať a recenzovať ich. Za to sa chcem diplomantovi, školiteľovi aj ďalším pedagógom školy poďakovať a popriať im úspechy v ďalšej práci.

máj-jún 2012, Bratislava                                                    Ing. arch. Monika Mitášová, Ph.D.

.